Priemerná povrchová teplota Zeme sa od priemyselnej revolúcie zvýšila o 0,8 ºC. Zdanlivo zanedbatelný rozdiel. Ale podľa riaditeľa Nórskeho polárneho inštitútu Kima Holmena aj oteplenie o necelý stupeň za storočie spustilo topenie oceánskeho ľadovca v Arktíde tempom, ktoré prekvapilo aj skúsených glaciológov.
Aký to môže mať účinok na zvyšok sveta a na ľudí žijúcich hoci tisícky kilometrov južne od Arktídy?
Napriek tvrdeniam klimatológov a ich záverov v správe o zmene klímy z roku 2007 o tom, že strata oceánskej ľadovej pokrývky nie je akútna hrozba a že z hľadiska zmeny klímy to nie je najurgentnejší problém, medzinárodne uznávaný profesor oceánografie Peter Wadhams z Cambridgskej univerzity nedávno predpovedal úplnú stratu artického ľadovca už počas najbližších štyroch rokov.
„Zmena klímy už nie je témou, ktorú si môžeme dovoliť ďalej odsúvať,“ tvrdí Wadhams a dodáva: „Je treba nielen okamžite znížiť emisie oxidu uhličitého, ale rýchlo objaviť nové spôsoby spomaľovania globálneho otepľovania vrátane geoinžinierskych opatrení, ktoré sú už známe a o ktorých sa diskutuje.“
Účinky takýchto opatrení musia zahŕňať odraz slnečného žiarenia späť do vesmíru (pretože ich pohlcovanie zemským povrchom alebo atmosférou spôsobuje otepľovanie vyvolávajúce extrémne zmeny počasia), rozklad látok posilňujúcich skleníkový efekt na neškodné zlúčeniny, zvýšenie schopnosti oceána absorbovať viac uhlíka z atmosféry a mnoho iných prvkov, ktoré prispievajú k znižovaniu globálnej teploty. Zníženie emisií skleníkových plynov je nepochybne prioritou. Ale na dosiahnutie dostatočne rýchlej reakcie na zmenu klímy je podľa Wadhamsa treba sa zamerať aj na geoinžinierske opatrenia. Iba zníženie emisií nebude mať taký okamžitý klimatický efekt, aký potrebujeme.
Predpokladalo sa, že plávajúci ľad v Arktíde ostane celistvý ešte najbližších 50 rokov. Wadhams však predpovedá, že už „v auguste až septembri 2015 a 2016 bude Arktída úplne bez ľadu. Súčasná situácia to len potvrdzuje.“
Odľadnenie Arktídy môže vyvolať reťazovú reakciu vedúcu k urýchleniu destabilizácie globálneho klimatického systému (tzv. motýlí efekt). Ústupom letnej arktickej ľadovcj pokrývky rastie teplota v regióne a spôsobuje roztápanie permafrostu – od poslednej doby ľadovej trvalo zamrznutej pôdy, ktorá v sebe viaže obrovské množstvá metánu. Ten je v porovnaní s oxidom uhličitým mnohonásobne účinnejší skleníkový plyn. Ak by sa z permafrostu uvolnil do atmosféry, globálne otepľovanie by nabralo strmší priebeh.
Roztopená voda z pevninských ľadovcov zvýši podľa odborných odhadov hladinu oceánu do konca storočia o 1 až 2 metre. Pri tomto tempe by prišlo o pôdu a zdroj obživy do roku 2030 až 20 miliónov ľudí. Ak by sa roztopil celý ľadovec hladina oceána by stúpla o 4 až 6 metrov.
Rýchlo rastúca koncentrácia skleníkových plynov v ovzdučí bráni úniku tepelného žiarenia do vesmíru, čo spôsobuje otepľovanie atmosféry. Teplejší vzduch absorbuje viac vodných pár, ktorá v sebe viaže viac energie, čo destabilizuje počasie a robí ho menej predvídateľným. Mení sa celkový charakter prúdenia vzduchu v atmosfére, čo postupne ovplyvňuje celý klimatický systém Zeme. Arktický ľadovec doteraz plnil mimoriadne dôležitú funkciu „tepelného zrkadla“ - odrážal významnú časť slnečného žiarenia späť do vesmíru.
S otepľovaním oceánu sa mení aj charakter morských prúdov, ktoré sú dôležitým stabilizujúcim prvkom globálnej klímy. Rozdiely medzi zimou a letom sa v miernych klimatických pásmach zmenšujú. Posúvajú sa vegetačné pásma, a s nimi aj výskyt hmyzu prenášajúceho choroby, ktoré sa v miernom pásme doteraz považovali za exotické. Lesy sú v rýchlo sa meniacej klíme menej odolné voči extrémnym prejavom počasia a škodcom, ktorým – naopak – meniace sa podmienky vyhovujú. Čoraz častejšie sme svedkami mimoriadnych vĺn horúčav sprevádzaných často požiarmi alebo prívalovými zrážkami, povodňami a záplavami. Rastie intenzita a ničivá sila tropických cyklónov a hurikánov.
Zatiaľ málo diskutovanou – ale pre spoločnosť akútnou a existenčne dôležitou – témou, ktorá priamo súvisí so zmenou klímy, je pokles opeľovacej schopnosti hmyzu, najmä včiel. Pokles populácií včiel a iných opeľovačov však už s obavami registrujú biológovia aj poľnohospodári, pretože by mohol významne ohroziť svetovú potravinovú bezpečnosť. Až donedávna vedci považovali za hlavnú príčinu ich ubúdania používanie pesticídov, zánik prirodzených biotopov a choroby. Najnovšie štúdie však upozorňujú na iný faktor, ktorý môže v tomto nebezpečnom procese zohrať hlavnú úlohu. Zmena podnebia môže negatívne ovplyvniť opeľovanie tým, že naruší synchronizáciu času kvitnutia rastlín a aktivizácie včiel po prezimovaní.
Spracovala Katarína Durová zo zdrojov: Voice of Russia (18. 9. 2012), Damina Carrington´s Eenvironment Blog (19. 9. 2012), ClimateCodeRed (20. 9. 2012) a Arctic News (23. 9. 2012). Foto na titulnej stránke: morgueFile.